Skutočná láska - 6. část - Nová kamarátka

17. března 2013 v 16:57 |  Skutočná láska
Název: Skutočná láska
Autorka: Rebeka


Nasledujúci deň som nešla do školy, aj keď som sa tešila. Bolo mi zle a mala som dokonca i teplotu. Vzala som si do izby telefón a čakala a čakala . ,,Prosím ťa zazvoň, prosím ťa zazvoň", modlila som sa v duchu. Telefón však mlčal, akoby sa urazil. Už som sa psychicky pripravovala na to, že svojho miláčika už neuvidím. ,,Cŕŕŕŕŕn," rozľahol sa miestnosťou dlho očakávaný zvuk. Rýchlosťou blesku som schmatla slúchadlo a ohlásila sa. Hneď som ho však položila naspäť. Telefonát patril otcovi. Ako kuchár sa tu naozaj ujal a každú chvíľu má nejaké objednávky. Prepojila som hovor do otcovej kuchyne a ďalej hypnotizovala slúchadlo.

Celý deň sa už nik neozval. ,,Tak čo?" opýtala sa mama. ,,Nič. Už ho nikdy neuvidím," preniesla som polohlasom a do očí sa mi drali slzy. ,,Becky. Je preč len jeden deň. Nezabudni, že žijeme v metropole. Než ho niekto nájde, to potrvá. Ešte nič nie je stratené." Mamička mi dala pusu na líce a odišla. Alica, smutne zaskučala, ako keby vedela, čo je vo veci. Vzala som ju do náručia a pritúlila ju k sebe. ,,Neboj, nájdeme ti kamaráta," utešovala som ju, aj keď som už prestávala veriť, že sa nájde....

V stredu som už musela ísť na prax. Nechcem zbytočne vymeškávať, hoci toto bola vážna vec. A práve teraz, keď nás zastupuje Jožka si to chcem naplno užiť.

,,Rebeko, slyšela jsem, že ti ušlo tvé psisko. Ani se mu nedivím", rýpala do mňa Lucia. Zaškrípala som zubami a snažila sa ovládať. Keby som jej niečo povedala, iste by to požalovala Alene a tá by mi navarila hubovú polievku. Luciu totiž ako jedinú mala rada a ona jej bola stále za pätami.

Cestou domov ma čakalo prekvapenie. Kráčala som popri radnici a všimla som si zastavajúceho auta. Vystúpilo z neho akési dievča. Malo dlhé blond vlasy a mohla byť tak o dva roky staršie odo mňa. ,,No poď, ty šibal," hovorilo niekomu otvárajúc zadné dvere. Vyskočila z nich väčšia guľa hnedo-čierno-bielej farby a namierila si to rovno ku mne. ,,Čože?" pretrela som si oči a lepšie sa prizrela. ,,Elvis, si to ty?" vykríkla som a silne ho objala. Môj nemý priateľ mi položil laby na plecia a oblizoval mi celú tvár. ,, Byla by jsemasi za blbečka, kdybych se tě zeptala, či je to tvůj pejsek," zasmiala sa dievčina. ,,Nevieš si predstaviť, aká som ti vďačná. Kde si ho objavila?"

,, Rádo se stalo. Všechnoto začalo včera v poledne. Upekla jsem cukroví a položila ho na terasu vystydnúť. Posléze jsem ho chtěla vzít, no k tomu nedošlo, protože byla z neho polka zježená. Vedle sedel tvůj pes a spokojeně se zalizoval, z čeho usuzuji, že to ma na svědomí on. Měla jsemv plánu odvéstho na Ztrátya nálezy, ale ty už byli zavřené, tak jsem mu poskytla na deň bydlení." ,,Ešte raz srdečne ďakujem a ospravedlňujem sa za tie koláče. Má na sladké slabosť. Robí to aj doma. Učím sa za cukrárku, takže ti ich na vlastné náklady napečiem. ,, S tím si nelámej hlavu. To je v pořádku," ,,Nie, cítim sa ti zaviazaná. Ktorý zákusok ľúbiš?" ,,Hm. Třeba koblihy anebo likéroví špičky. Mimochodem, jmenuji se Sára." ,,Teší ma. Moje meno je Rebeka, A s Elvisom sa už poznáš," usmiala som sa. Zrejme sa zo Sáry vykľuje kamarátka, super! Začína sa mi v Prahe páčiť.

,,Krásné jména! I když, by se spíše měl volat Maškrtka. Poslyš, nezajdeme někam do cukrárny? Oslavíme nalezení tohoto cukrového utečence," zasmialo sa dievča a poškrabala Elviho za uškami. ,,Skvelý nápad. Iba zavediem domov toto neposedné a maškrtné stvorenie. Ak chceš, sprevádzaj ma."

,,Zdá sa mi to? Náš tulák sa vrátil!" radovala sa mama a pohladila ho.. Len čo Elvis zočil svoju malú priateľku, rozbehol sa k nej a psím spôsobom sa zvítali, ,,Mami, Sára ma pozvala do cukrárne. To ona ho doviedla. Môžem? " Mamka nebola proti a o chvíľu sme už cupitali smer cukráreň U Bena. Objednali sme si kofolu a punčový rez. Počas tohto posedenia sme sa výborne bavili. Dozvedela som sa, že máme toho máme veľa spoločného. ,,Budeme kamarátky?" Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Túto vetu mi naposledy položila pred 5rokmi Sofia. ,,Samozrejme, že sa pýtaš!" ,,Tak na kamarádství," vyhŕkli sme naraz a štrngli sme si.

Večer, po obvyklej prechádzke, som si sadla za stôl a napísala list Sofií. Opísala som v ňom podrobne udalosti predošlých dní. Neskôr som ich zapísala aj do svojich denníkov. Sú to vlastne také farebné zošity polepené obrázkami. Do ružového som písala všetko, čo súviselo s citmi, do žltého pekné a veselé zážitky a do modrého čo ma trápi alebo hnevá. Do ružového pribudol text: Neviem, čo sa so mnou deje. Stále musí myslieť na Mirka. Asi... asi som sa zamilovala, alebo čo.. Som si však istá, že on ku mne nič necíti. Existuje kopec krajších dievčat, ako som ja a on má určito na výber. Ach, čo mám robiť?

Zavrela som zošitok a šmarila ho do šafľa. Hodila som sebou na posteľ a premýšľala. Zrazu dopadli na mňa všetky trápenia. Posmešky spolužiakov, majsterka Alena....
Alica a Elvis akoby vycítili, že sa ich panička trápi. Vyskočili ku mne(čo nebolo u Alice bežné) a snažili sa ma podporiť. Elvis si položil veľkú mäkkú hlavu na moju hruď a Alicka sa mi oprela o rameno. ,,Aká som šťastná, že ste tu so mnou, Slniečka moje." Oblapila som okolo ich tiel ruky a prechádzala prstami po ich hodvábnej srsti...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 J. J. | Web | 17. března 2013 v 17:04 | Reagovat

Ahoj tohle hlasování vůbec nesouvisí s blogem jenom bychom potřebovala pomoct abys mi hlasovala za Timi zde:http://hobby.blesk.cz/soutez/nejpes/2013/stredocesky-kraj stačí jenom 5x opsat ten kód tak tě moc prosím hlasuj to tě přeci nezabije :)) děkuju mooc!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama