Skutočná láska - 4. část - Kokosky

16. března 2013 v 14:37 |  Skutočná láska

Název: Skutočná láska
Autorka: Rebeka


Večera s Mirom bola skvelá. Môj nový obdiv disponoval obrovskou charizmou, navyše bol veľmi láskavý a zábavný. Jeho galantnosť sa naplno prejavila rozhodnutím odprevadiť ma domov. Som šťastná, že som ho spoznala. ,,Ďakujem ti za pekný večer," usmiala som sa. Ani sme sa nenazdali a pred nami sa črtala brána nášho domčeka.
,,Rád som ho trávil s tebou. Ehm. dala by si mi prosím svoje číslo?" spýtal sa ma s prosebným pohľadom. Musela som sa zo všetkých síl ovládať, aby som sa neroztancovala po chodníku. S hanblivým úsmevom som mu nadiktovala číslo. Mirko si ho starostlivo zapísal a vtom urobil nečakanú vec. Vtisol mi bozk na líce! ,,hej!" zvolala som, ale blondiačik už zmizol za kríkmi.
,,Beckynka, konečne si doma. Kde si bola tak dlho?" začala sa vyzvedať mama, hneď ako som vkročila do kuchyne. ,,Na neplánovanej večeri s... Ach, potom ti to porozprávam, teraz vezmem psy von." ,,To je dobrý nápad. Práve dojedli a už ťa čakajú. Rýchlo, nech nemáš v izbe mláčky," zasmeje sa mamina a podáva mi vôdzky. Vybehla som hore do svojej izby. Alica a Elvis sa práve vyvaľovali na mojom rozkladacom kresle. Len čo ma zbadali, zoskočili a vrtiac chvostíkmi pribehli ku mne. ,,Ahojte, moji zlatí. Chcete ísť na prechádzku?" ,,Hav, hav, hav," znela do ľudskej reči kladne preložená odpoveď. ,,Tak poďme." Keď si prečítali psie noviny, vrátili sme sa späť. Dnešný deň ma vyčerpal, tak som zamierila rovno do postele. O pár hodín znova zaklope na dvere pondelok a s ním aj ten nekonečný školský stereotyp. Chvíľu mi trvalo, než som zavítala do ríše snov, pretože v myšlienkach som sa stále vracala k ,,môjmu" blondiačikovi.

Ráno zo mňa ktosi strhol deku. Cez pootvorené oči mrknem na budík. 6:15, najvyšší čas vstávať. Opustím teplú posteľ a opatrne vezmem z Elvisovej papuľky prikrývku. ,,Ďakujem, Ty môj budíček", pohladím ho.
Dnes sa začína praxový týždeň. Pravdupovediac ,,vďaka" spolužiakom, ktorí ma ignorujú a majsterke, ktorá mi neverí, nemám odborný výcvik v láske. Zatiaľ však na to nemyslím. Ešte ma čaká príjemná desaťminútová cesta do školy v sprievode mojich dvoch pokladov. Riaditeľka má totiž slabosť na psíky a tak súhlasila, aby ma čakali v aule. Prestrela im tam deku a zabezpečila im výbeh na školské ihrisko. Okrem toho ich denne rozmaznávala rôznymi dobrotami. Ach, čo by som dala za to, keby som mohla ostať s nimi v aule... Som však nútená ísť do cukrárskej učebne.
,,Ahoj", pozdravila som kolegyne. No ako keby som mala na hlave Rumburakovú čiapočku neviditeľnosti. Ani na mňa nepozreli a rozplývali sa nad nejakým Onurom z telenovely.
O niekoľko minút vošla do miestnosti vyššia usmievavá tmavovláska. Všetkých nás zaplavila vlna radosti a útechy. Jožku sme mali veľmi radi. Čas od času zastupovala Alenu, ktorá chodila po rôznych súťažiach. Bola známa svojim milým, priateľským prístupom. Nerobila medzi nami rozdiely, ani po nás nekričala pre každú hlúposť, na rozdiel od Aleny. ,,Dobré jitro. Vaše pani Alena odcestovala do Berlína a celé dva týdnyji budú zastupovat."
,,Dobré ráno," zvolali sme zborovo. ,,Tak, jdeme na to. Rebeka udělápadesátkokosek. Eliška bufléry….. a náš jediný kluk Béďa si vezme na starost čokoládový dort",rozdeľovala nám prácu.
Ja kokosky? Tie som nikdy neskúšala. Alena ma považovala za úplné nemehlo a nedávala mi vôbec žiadnú robotu. Vždy som len musela drhnut riad. Nesmelo som uchopila kartičku s receptom a starostlivo navážila suroviny. Vyšlahala som tuhý sneh a opatrne doň zamiešala ďalšie prísady. A tu nastal spomínaný problém.Striekať som sa sice naučila sama doma, no istota je guľomet a radšej som zavolala odborníčku. Jožka ku mne hneď pribehla, prevzala a prevzala cukrářské vrecko do dvojích rúk. ,,Je to velice snadné. Budeš dělat takovýhle kopečky… ne tak veliké…. Jo tak… už ti to jde." Asi za 15 minút sa na mňa usmieval plný plech sladkých bielych kopčekov. Urobených mojími rukami! S hrejivým pocitom som ho vložila do pece. Dokázala som to! Upekla som kokosky!
Čas utekal jako o preteky a prvý deň praxe sa chýlil k dvojku záveru. ,,Cukrářky i cukráři. Dnes jste byli hodně šikovní. Nechápu proč na vás Alena stále nadává. Těším se na vás zítra. Nashledanou."
Cestou k mojim miláčikom výrilo v mojej hlave množstvo otáznikov. ,,Prečo nás len neučí Jožka? Pri tejto milej osôbke by som sa cítila omnoho lepšie.".Keď som otvorila vstupné dvere moja dobrá nálada klesla na bod najvyšieho antarktického mrazu….
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama