Skutočná láska - 3. část - Zachránca

1. března 2013 v 20:45 |  Skutočná láska

Název: Skutočná láska
Autorka: Rebeka



Netrvalo dlho a moja tvár plávala v potôčiku sľz. Čo mám robiť? Ako sa odtiaľto dostanem? Keby som tak mala aspoň píšťalku, ľahšie si privolám pomoc... Ach to moje obľúbené ,,keby"... Bezradne som sedela na nemých železných tyčiach. Moju myseľ zamestnávala predstava poklesu hladiny sľz. Tajne som dúfala, že onedlho opäť pocítim pevnú zem pod nohami. Strach naháňajúce ticho znenazdajky prerušil príjemný chlapčenský hlas: ,,Ahoj, stalo sa ti niečo? Prečo plačeš? Ublížil ti vari niekto?" Pomaly zdvihnem uslzenú tvár k možnému záchrancovi. Jediný pohľad na neho nielenže úplne zabránil prúdu ďalších, ale aj zapríčinil ten zvláštny pocit v bruchu. Dokonca som si ani neuvedomila, že na mňa prehovoril slovensky. Akoby aj nie, keď predo mnou stál chalan, ktorý by hravo obstál vo všetkých súťažiach mužskej krásy? Jeho olivovo zelené oči sa na mňa uprene dívali a svietili v nich iskričky. Na hlave mal nasadený čierny klobúk, spod ktorého mierne vlnisté plavé vlasy, dlhé takmer po lopatky a neuveriteľne husté. Biele oblečenie z neho robilo doslova anjela. S roztraseným hlasom som mu vyrozprávala svoj nepekný zážitok.
,,Netráp sa, samozrejme, že ťa odtiaľ dostanem. Neodídem, pokiaľ nerozviažem tieto slučky!" Z jeho hlasu je cítiť súcit a odhodlanosť ukončiť môj ,,pobyt" na tej nepohodlnej stoličke. Bola som presvedčená, že tento šarmantný mládenec si s uzlíkmi hravo poradí.
,,Fíha, autori by si zaslúžili bobríka. Takéto uzle sa skauti učia aj týždne," zavtipkuje a snaží sa rozväzovať šnúrky i švihadlo. O necelú polhodinu na mňa dýchlo čaro slobody. ,,Ďakujem, kto vie, koľko by som tu sedela, keby..."
,,Netrčala by si tu dlho," preruší ma, ,,Bol som na návšteve u sestry, býva v tamtom činžiaku. Práve som sa díval z balkóna, rád sledujem hrajúce sa deti. Videl som ťa a zdalo sa, že potrebuješ pomocnú ruku, tak som ti ju prišiel ponúknuť."
,,Naozaj milé od teba. Ešte raz vďaka. Ako sa vlastne voláš?" spýtam sa hanblivo.
,,Mirko, a ty?"
,,Rebeka, teší ma."
,,To je krásne meno. Ty si tiež zo Slovenska?" ,,Áno. Prisťahovali sme sa sem pred tromi mesiacmi. Inak vynikajúco ovládaš slovenský jazyk." ,,Ďakujem, ale tento kompliment nie je na mieste. Ja totiž pochádzam takisto zo Slovenskej republiky. Vieš, keď som sa narodil, opustila ma mama. Po nejakom čase si ocko našiel priateľku v Prahe a tak sme sa sem presťahovali. Lujza si ma ihneď osvojila a získal som i o rok staršiu sestru," dokončil svoj smutný príbeh s krásnym koncom a ďalej ma zahŕňal otázkami. Bol to príjemný rozhovor. Z jeho slov vyžaroval pokoj a harmónia. Zo západom slnka som sa začala zberať domov.
,,Rebeka, počkaj. Ja... nechcela by si so mnou zájsť do pizzérie?" spýtal sa ma odrazu Mirko. Mala som na jazyku odmietnutie, no fešák nahodil taký úpenlivý pohľad, že som musela jeho pozvanie prijať. ,,Jasné, ty môj hrdina, " usmiala som sa a spoločne sme kráčali večerným mestom...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama