Skutočná láska - 2. část - V pasci

1. března 2013 v 20:34 |  Skutočná láska

Název: Skutočná láska
Autorka: Rebeka


To, čoho som sa najviac obávala, sa stalo skutočnosťou. Prešli štyri mesiace od sťahovania a ja tu nemám žiadnych kamarátov. Chodím na Hotelovú školu obchodu a služieb, odbor cukrár. V triede som však absolútne poslednou literou v abecede, čo mi spolužiaci dávajú patrične najavo. Kvôli mojim ryšavým vlasom a pehám mi nik nepovie inak ako Pipi dlhá pančucha. Všetci sa mi len smejú a ukazujú na mňa prstom. A o našej majsterke Alene nejdem radšej ani hovoriť. Tá ma neznáša úplne.
Jedinými spoločníkmi, ktorých mám, sú moji dvaja psíkova. Bernský salašnícky pes Elvis a yorkširská terierka Alica. Vďaka nim je moja osamelosť predsa len o trochu menšia.
No môj voľný čas predstavuje stále dokola sa opakujúci stereotyp. Vysnívaný príchod zo školy
vystrieda niekoľkohodinové sedenie medzi štyrmi stenami sprevádzané pohľadom do neznáma a spomienkami na zatiaľ nedávnu minulosť. Nebyť Alici a Elvisa a školskej dochádzky, nechodím ani von. Najviac mi pravdaže chýba Sofia. V mysli sa neustále vraciam ku všetkým veselým príhodám a zážitkom, ktoré boli takmer dennou súčasťou našich spoločných chvíľ. Odrazu sa otvorili dvere. Tok mojich myšlienok prerušil dohovárajúci mamin tón:
,,Becky, Becky, jasné že nemáš kamarátov, keď celé poobedia tráviš zavretá vo svojej izbe! Čakáš až prídu za tebou? Tu ťa teda nenájdu! Všetci sú vonku, v kone či na diskotéke. Prosím ťa, choď von, to je základ. Uvidíš, kamarátov nájdeš, ani sa nenazdáš. Možno ešte aj dnes!"
Mlčky zoskočím z rímsy a vzdychnem si. Nemala som ani najmenšiu chuť vysvetľovať mame, že nájsť si priateľov nie je med lízať. Hlavne s mojou oranžovou hrivou. ,,Asi máš pravdu, mami, tak teda pôjdem." ,,No vidíš, aká si rozumná," usmeje sa a pohladí ma po vlasoch. ,,Ahoj," zamrmlala som a zabuchla za sebou dvere.
Dve hodiny som bezcieľne blúdila ulicami. Praha je naozaj krásne mesto, to musíte uznať. Niet divu, že sem cestuje toľko cudzincov. No ani všetky krásy sveta mi nenahradia bezprostrednú prítomnosť priateľov.
Nohy ma zaviedli na veľké detské ihrisko. Zívalo prázdnotou, žiadne detičky. . Pokrčila som ramenami a usalašila sa na hojdačke. Zavrela som oči a ponorila som sa do svojich spomienok na Slovensko.
,,Potěš košte, kohože to tady máme?" vyruší ma zo zamyslenia akýsi hlas. Keď som otvorila oči, moja nálada klesla na bod najväčšieho Antarktického mrazu. Pri lavičke sa vyškierali Wendula a Béďa, moji dotieraví spolužiaci. ,,Už iba toto mi chýbalo", pomyslela som si. ,,Wendulko, ty ji neznáš? Vždyť to je Pipi dlouhá punčocha, naše zrzatá šprtka! Vsadím dolar proti koblize, že se pilně biflí na půlroční test z matiky, co píšeme v lednu." švitoril Béďa a prudko pritom gestikuloval. ,,Odpustite si tie poznámky a choďte preč!" vykríkla som podráždene. Samozrejme, prepočuli moje slová a vybuchli smiechom. ,,Hele, Slovenko, ty nám tady nebudeš rozkazovat!" skríkol trochu tučnejší chlapec, pozrel smerom k k parku a škodoradostne sa usmial. ,,Míšo, pojď sem a nauč tuhle tu husu slušného chovaní." ,,V mžiku jsme s Bulim tam," ozval sa odniekiaľ chrapľavý hlas. To, čo som v tom momente uvidela, mi úplne vyrazilo dych a po chrbte mi prebehol mráz. Blížil sa ku mne vysoký potetovaný mladík. V ušiach sa mu hompáľali krúžky. V jednej ruke zvieral cigaretu a v druhej vôdzku pripnutú na obojok obrovského pitbula. Naprázdno som preglgla. O tejto rase toho moc neviem, ale počula som o nej viac negatívnych faktov, ako tých kladných. Samozrejme, že aj tieto psy sa dajú vycvičiť, no pochybujem, že práve tento ovláda nejaké povely. V zlomku sekundy som vyliezla na neďalekú preliezačku. Usadila som sa na najvyšších priečkach a utrela si z čela kvapôčky potu. Okamžite som však pochopila, že týmto rozhodnutým som padla rovno do jamy levovej. Osudnými sa mi stali obyčajné šnúrky mojich nových tenisiek. Wendula ich šikovne obkrútila okolo spodnej tyče a svoje dielo ukončila poriadnymi uzlami. Z vrecka vytiahla švihadlo a zviazala mi ním ruky. To najhoršie ma však len čakalo. Béďa a Mišo sa každý postavili z jednej strany preliezačky a začali ňou silne triasť. Zmocnila sa ma takmer smrteľná úzkosť. Srdce mi búšilo až niekde v krku. Nikdy som nič hroznejšieho nezažila. Trvalo to síce iba niekoľko minút, avšak mne to pripadalo ako celá večnosť. V tej chvíli som si ani neuvedomovala, čo všetko sa mohlo stať, keby tu nie som priviazaná. . Pád z dvojmetrovej výšky by mi iste zanechal trvalé dočasné následky, ba dokonca aj smrť. Našťastie táto zábavka na môj účet pubertiakov čoskoro omrzela a ,,zemetrasenie" prestalo. Trojica šarvancov sa s víťazoslávnym úškľabkom pomaly začala poberať preč.. ,,Hej a čo ja?", zúfalo som volala za miznúcimi výmyselníkmi. Žiaľ, tí sa vyparili ako para nad hrncom...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama